Medzinárodný boj žien

7. marec 2019 • Správy a komentáre štrajk, ženy

Medzinárodný deň žien je protirečivým sviatkom. Niektorí ho chápu ako oslavu tradičných ženských rol a príležitosť preukazovať ženám zdvorilosť, pre iných je symbolom ženského oslobodenia a nezávislosti.

Vo svojej histórii bol jedným aj druhým – poctou patriarchátu, ale aj sviatkom bojovných žien. Príbeh MDŽ sa začal v čase, keď ženy nemohli voliť ani slobodne zaobchádzať so svojimi telami či majetkom. Hoci hrali dôležitú úlohu v priemysle a v ekonomike vôbec, boli lacnou pracovnou silou bez politických práv a často aj bez zástoja v robotníckom hnutí. Dejiny sviatku sú preto úzko späté s radikálnymi akciami pracujúcich žien, ktoré sa odohrávali vo fabrikách i v uliciach, a ktorými sa táto „väčšia polovica“ triedy pracujúcich hlásila o slovo.

Viaceré zdroje odvodzujú pôvod sviatku od kolektívnej akcie krajčírok na newyorskej Lower East Side, ktoré sa 8. marca 1857 postavili proti svojim šéfom a otrasným pracovným podmienkam, najmä 12-hodinovému pracovnému dňu. Podľa časti historičiek je však tento štrajk len mýtom. O udalostiach, ktoré sa odohrali o pol storočia neskôr, 8. marca 1908, však existujú spoľahlivé doklady. Newyorské pracovníčky odevného priemyslu vtedy na demonštráciách žiadali zákaz detskej práce, lepšie pracovné podmienky a volebné právo. Ich kolegyne v Chicagu dokonca obsadili fabriky.

Týmito zápasmi sa inšpirovali aj prvé americké socialistky, ktoré presadzovali politické práva robotníčok. Výsledkom ich iniciatívy bol prvý „Deň žien“, ktorý sa konal 28. februára 1909 a mal podobu veľkých demonštrácií na rôznych miestach v USA. O rok neskôr, v novembri 1909, vypukol dovtedy najväčší a najdlhší prevažne ženský štrajk v amerických dejinách. Napriek veľkej zime sa doň zapojili tisíce mladých imigrantiek, prevažne Židoviek, ktoré pracovali v odevnom priemysle. V New Yorku štrajkovali jedenásť dlhých týždňov. „Povstanie dvadsiatich tisícov“ („Uprising of 20 000“), ako sa mu zvykne hovoriť, neprinieslo splnenie všetkých požiadaviek, no naštrbilo predsudky, podľa ktorých sa ženy nedokážu samy zorganizovať.

Udalosti spoza Atlantiku vplývali aj na európske socialistky. Viaceré sociálnodemokratické strany sa pritom na začiatku minulého storočia rozhodli pre „kompromis“ a vyradili zo svojich požiadaviek volebné právo žien. Napríklad rakúska sociálna demokracia pod vedením Victora Adlera takto v rokoch 1905 – 1907 vybojovala robotníckej triede „všeobecné volebné právo“, no len pre mužov. Ženy sa preto začali viac organizovať vo vlastnej réžii. V auguste 1910 sa v Kodani konala medzinárodná konferencia žien-socialistiek. Prijala uznesenie o novom sviatku na počesť boja za sociálne a politické zrovnoprávnenie žien. S návrhom prišila Luise Zietz z Nemecka a podporila ju aj známejšia vodkyňa nemeckého ženského hnutia, Clara Zetkin. V nasledujúcich rokoch sa MDŽ organizoval v rôznych krajinách – v Dánsku, Rakúsku, Švajčiarsku či Nemecku. Mal podobu masových demonštrácií, ktorých hlavnou témou bolo volebné právo žien a rovnosť v odmeňovaní. Podujatia sa nezaobišli bez násilia a zatýkania hlavných protagonistiek, ktoré sa preto niekedy nedostali ani na pódium.

Zápas však pokračoval aj v továrňach. Na druhej strane Atlantiku, v textilnej fabrike v mestečku Lawrence (štát Massachusetts) sa v roku 1912 odohral štrajk „chleba a ruží“, ktorý zorganizovali Priemyselní robotníci sveta (IWW). Muži aj ženy ním protestovali proti znižovaniu miezd, ktoré bolo výsledkom novej legislatívy o kratšom pracovnom čase. Akcia sa síce nekonala v známom marcovom dátume, no pre medzinárodné ženské hnutie sa stala jedným z dôležitých symbolov. Podobným, no oveľa smutnejším míľnikom, bol aj požiar v newyorskej odevnej fabrike Triangle Shirtwaist, ku ktorému došlo rok pred štrajkom v Lawrence. V továrni plnej horľavých látok sa svietilo otvorenými plynovými horákmi. Zomrelo 146 žien a 23 mužov.

Prvá svetová vojna znamenala pre ženské hnutie zásadný prelom a úzko súvisí aj s dejinami MDŽ. Ženy počas vojny suplovali mužskú pracovnú silu, ktorá odišla na front. Živili rodiny tvrdou prácou, napríklad aj vo výrobe munície, no ich životné podmienky sa stále zhoršovali. Preto sa v čoraz väčšej miere zapájali do nebezpečných, často ilegálnych štrajkov a ďalších protestov proti vojne, ktorú schvaľovali aj mnohí pohlavári socialistických strán.

Petrohradské ulice zaplavil ôsmeho marca 1917 dav textilných robotníčok. Nahnevané ženy kričali, že chcú „chlieb a mier“. Okrem potravín a pokoja zbraní žiadali aj skoncovať s represívnym cárskym režimom. Niektoré heslá, napríklad „Nakŕmte deti ochrancov domoviny“, síce poznačil dobový patriotizmus, ktorý bol ideológiou vojny, no v ich pozadí bol oprávnený hnev. Protest zmobilizoval takmer stotisíc pracujúcich a vyvolal hnutie, ktoré viedlo k tzv. februárovej i neskoršej októbrovej revolúcii. Okrem iného priniesol ruským ženám volebné právo.

V našich končinách sa MDŽ prvýkrát oslavoval už pred prvou svetovou vojnou: v Prahe v roku 1911 a v Bratislave v roku 1914, v Robotníckom dome na Dunajskej ulici. Medzi požiadavkami nechýbalo volebné právo žien. Od roku 1921 sa oslavy konali prevažne v réžii KSČ. O pár desaťročí neskôr, keď sa táto strana dostala k moci, sa charakter MDŽ definitívne zmenil. Z bojového sviatku sa stala stalinistická verzia „Dňa matiek“. Slúžil najmä na vzdávanie holdu takzvaným prirodzeným úlohám žien a na rituálne preukazovanie úcty „nežnému pohlaviu“.

Pre Karmínu je ôsmy marec dňom, ktorý pripomína zápasy a odvahu celkom obyčajných žien (vrátane tých transrodových). Myslíme však nielen na tie z minulosti. Pracovné a životné podmienky šičiek, predavačiek, pickeriek v skladoch, ale aj zdravotných sestier či učiteliek svedčia o tom, že boj, ktorý sa začal pred vyše storočím, sa neskončil. Nič na tom nemení ani spokojnosť eurokomisárov pri monitorovaní národných stratégií rodovej rovnosti.

Z hľadiska čísel o zamestnanosti sú na tom ženy lepšie ako kedykoľvek predtým. Na celom svete však rastie počet tých, ktoré pracujú na prekarizovaných pozíciách. Zdravotné sestry, lekárky, učiteľky či úradníčky v najvyspelejších krajinách sveta sa posledných desať rokov musia brániť úsporným opatreniam vo verejnom sektore. Ich dôsledky však znášajú aj milióny ďalších žien, pretože viedli ku kríze v oblasti reprodukcie a k zhoršeniu dostupnosti sociálnych služieb či predškolskej starostlivosti o deti. Ženy od Los Angeles po Šanghaj naďalej čelia diskriminácii, násiliu a zdraviu škodlivým pracovným podmienkam, ale aj „sklenému stropu“, teda neviditeľným rodovým bariéram pri snahe o postup na vyššie pracovné pozície, či „dvojitému bremenu“ práce a starostlivosti o domácnosť. Medzinárodný deň žien preto nemôže byť len oslavou minulých víťazstiev. Pripomína aj zápasy, ktoré nás len čakajú.

Okazy1, 2, 3, 4, 5, 6, 7

Galéria


Čítajte v Bufete

Pandemický MDŽ

Dnešný Medzinárodný deň žien nebude sprevádzať toľko podujatí, pochodov a demonštrácií, koľko by si zaslúžil. Dôvodov ozvať sa nie je málo. Viaceré výdobytky, ktoré ženy v dvadsiatom storočí stáli mnoho úsilia – od pracovných podmienok až po reprodukčné slobody – sa posledný rok otriasajú v základoch. Čítať ďalej…

Cecilia Mangini: Prvá talianska dokumentaristka

V roku 1934 vznikla v Taliansku sieť filmových klubov Cineguf, ktorú podporovala Národná fašistická strana. Jej cieľom bolo vytvoriť novú generáciu filmových tvorcov a podporiť rozvoj modernej kinematografie v službách štátu. Vedľajším účinkom ambivalentného vzťahu fašistov k avantgardám je aj paradox, že práve vďaka umeleckej infraštruktúre vybudovanej za vlády Duceho sa k záujmu o film dostalo množstvo „podvratných živlov“ a budúcich kritikov režimu. Cineguf bol miestom, kam chodil napr. mladý začínajúci režisér Pier Paolo Pasolini či žurnalista a spisovateľ Antonio Ghirelli. Čítať ďalej…

Shamate: nonkonformná mládež z čínskych fabrík

Anglický výraz smart sa za posledné desaťročie stal všadeprítomným. V našich končinách sa najviac spája s produktmi technologických koncernov, ktorým dodáva punc inovatívnosti. No v Číne označuje aj špecifickú subkultúru, ktorej sa venuje zaujímavý nový dokument „We Were Smart“ („Boli sme smart“). Subkultúra smart, v čínskej adaptácii aj „šamate“, má korene medzi mládežou pracujúcou v čínskych fabrikách. Čítať ďalej…

Kolaps v Berlíne

Legendárna nemecká kapela Einstürzende Neubauten vydala v lete 2020 – štyridsať rokov po svojom oficiálnom vzniku – nový album Alles in Allem. Vypočuť sa oplatí aj pre skladbu „Am Landwehrkanal“, v ktorej sa spieva o berlínskom Kanáli domobrany. Príslušníci reakčných milícií Freikorps, ktoré potláčali tzv. spartakovské povstanie, sa tu v januári 1919 zbavili tela revolucionárky Rosy Luxemburg, ktoré hodili do vody. Mala 47 rokov. Na inom mieste v rovnakom čase zabili aj jej súdruha Karla Liebknechta. Povstanie sa skončilo krachom. Čítať ďalej…