Stojeden rokov od masových štrajkov v Rakúsku-Uhorsku

13. január 2019 • Klobásy prvá svetová vojna, Rakúsko-Uhorsko, štrajk, Viedeň

Začal sa posledný rok prvej svetovej vojny. Pracujúci v dunajskej monarchii hladovali a s napätím čakali, kedy sa začnú rokovania o mieri medzi rakúsko-uhorskou a ruskou – v tom čase už boľševickou – vládou. Keď zamestnancom strojární Daimler vo viedenskom Novom meste (Wiener Neustadt) oznámili, že prídel múky sa zníži na polovicu, 14. januára 1918 vstúpili do nelegálneho štrajku. Ten sa rýchlo šíril a do siedmich dní už štrajkovalo štvrť milióna pracujúcich v hlavnom meste a jeho okolí.

Podľa vzoru ruskej revolúcie hnutie vytvorilo robotnícke rady a začalo nastoľovať ďalšie požiadavky, napríklad podpísanie bezpodmienečného mieru s Ruskom a ukončenie vojenského dozoru nad pracoviskami. Vedenie sociálnej demokracie z obavy pred „ruskou nákazou“ vyhlásilo na 19. januára generálny štrajk, ktorého sa zúčastnilo okolo tristotisíc ľudí. Štrajk však v skutočnosti neriadili odbory blízke sociálnodemokratickej strane, ale tristočlenná Rada, ktorú volili priamo štrajkujúci. Mnohé z jej letákov písal jeden radikál, neskorší člen Červenej gardy, ktorý sa neskôr preslávil ako „zúrivý reportér“ – český komunista Egon Ervín Kisch.

Šéf sociálnych demokratov Viktor Adler sa opakovane snažil presvedčiť zástupcov Rady, aby vyhlásili návrat do práce. Podarilo sa to po dvoch dňoch generálneho štrajku, keď vláda sľúbila zlepšiť prídelový potravinový systém. Ešte 22. januára však vo Viedni štrajkovalo vyše 50-tisíc ľudí. Policajná správa zo 6. februára 1918 uvádza: „Pod tlakom vedenia sociálnej demokracie robotníci síce ukončili štrajk, no nedá sa poprieť, že veľká časť z nich splnila smernice svojich vodcov len nedobrovoľne, a že sú očividne nespokojní s ústupkami, ktoré dosiahli.“ Vodcov štrajku potom zatkli a mnohých poslali na front.

Najväčší štrajk v rakúskych dejinách vyvolal odozvu aj v Berlíne, Uhorsku či Poľsku. Historik Plaschka odhadol počet štrajkujúcich v celej monarchii na 700-tisíc. Vodcovia českej sociálnej demokracie boli zaskočení vlnou solidárnych štrajkov, ktoré nedokázali kontrolovať. Radikalizmus sa snažili sústrediť do generálneho štrajku, ktorý zvolali na 22. januára. Okrem protivojnových hesiel mala sociálno-demokratická manifestácia na Staromestskom námestí aj národnostné požiadavky, spievali sa tu piesne „Kde domov můj“ či „Hej, Slované“. V priemyselnom Kladne sa do štrajku zapojilo 60 tisíc ľudí, ktorí pochodovali mestom pod heslom „Chceme světový mír!“.

Revolučná nálada prežila štrajkové hnutie aj mimo viedenského epicentra. Zaujímavé svedectvo o radikálnych postojoch robotníkov podáva správa policajného špicľa, ktorý sa vo februári 1918 zúčastnil schôdze 150 odborárov v Prahe. Diskutovalo sa na nej o založení Zboru dôverníkov, ktorý by prevzal rozhodovanie o odborárskych a straníckych otázkach v českých krajinách. Po príspevku zástupcu dobytkárskeho družstva, ktorý sa sťažoval na nedostatok tuku v strave českých pracujúcich, do debaty zrazu vstúpil neznámy súdruh Sirotek, ktorý vyjadril frustráciu z toho, ako dlho sa vliekol proces zakladania Zboru. Potom predsedajúcich funkcionárov šokoval vyhlásením, že „hlavným cieľom tohto zboru by mala byť organizácia revolúcie“. Vášne v sále sa vznietili a tajomník Johanis musel aktivistov brzdiť tým, že revolúcia vraj nie je možná bez podpory mestskej buržoázie a roľníctva. Odpoveďou mu boli nahnevané výkriky: „To je Šmeralova politika! Stále nás len upokojujete! Tak to už ďalej nejde!“

Nacionalistické a triedne uvedomenie či požiadavky sa v rôznych obdobiach bežne zamieňali a miešali – niekde viac a niekde menej. Počas 30-tisícového štrajku v plzenskej Škodovke, ktorá bola národnostne pestrá, prevažoval triedny náboj. Podobne to bolo v štrajkoch na etnicky zmiešanom Ostravsku, ktoré sa začali 28. januára. Hoci rozmach triedneho hnutia sa v čase kolapsu monarchie prelínal s bojmi za emancipáciu stredoeurópskych národov, nakoniec sa presadili idey národa. V povojnovom období viedli k vzniku mnohých nových národných štátov, ktoré úspešne potlačili robotnícky radikalizmus.

Odkazy

Galéria


Čítajte v Bufete

Slepá neposlušnosť

V prvej polovici marca 2020 sa fabrikami na severe Talianska prehnala vlna divokých štrajkov, ktorých cieľom bolo zaviesť okamžitý lockdown. Priemyselné Lombardsko či Benátsko v tom čase kraľovali štatistikám o úmrtnosti. Spontánne akcie napokon prispeli k tomu, že koncom mesiaca sa na dva týždne zatvorili všetky „neesenciálne“ prevádzky v krajine. Čítať ďalej…

Aus heiterem Himmel

Am 10. Juni hat in der Fabrik von Booster Precision Components in Beluša (in der Westslowakei) ein Streik begonnen. Die Angestellten wehrten sich gegen Kürzungen der Prämien und Lohnzuschüsse, die die Firma vor einem Jahr eingeführt und mit der Pandemie begründet hat. Wie bald klar wurde, waren diese Maßnahmen auf Dauer gedacht und weitere folgten. Čítať ďalej…

Kde sa vzal, tu sa vzal

Desiateho júna sa v belušskej fabrike Booster Precision Components začal ostrý štrajk. Zamestnanci sa ním bránili proti škrtom odmien a príplatkov, ktoré firma urobila už pred rokom a ospravedlňovala ich pandémiou. Ako sa čoskoro ukázalo, išlo o trvalé opatrenia, ku ktorým sa postupne pridávali ďalšie. Čítať ďalej…

Kuchynský komunizmus

Životná dráha Margarete Schütte-Lihotzky, rakúskej antifašistky, komunistky, ženskej politickej aktivistky a výnimočnej architektky, opísala oblúk celého dvadsiateho storočia a bola intenzívne prepletená s turbulentným politickým dianím v Európe. Čítať ďalej…