V Berlíne vládne poriadok

4. január 2019 • Klobásy Nemecko, prvá svetová vojna, Rosa Luxemburg, štrajk

Týmito slovami sa začína článok Rosy Luxemburg, ktorý vyšiel 14. januára 1919. Krátko nato bola autorka zavraždená a jej telo neskôr našli v jednom z berlínskych riečnych kanálov. Čo týmto udalostiam predchádzalo? Revolúcia, ktorá ukončila prvú svetovú vojnu a zlikvidovala Nemeckú ríšu.

Nemecko patrilo k hlavným aktérom „veľkej vojny“, ktorú podporovalo takmer celé tamojšie politické spektrum, vrátane sociálnej demokracie. Tá sa od istého času dokonca podieľala na vláde bojujúcej krajiny. Na okraji ľavice a odborov však existovala aj hŕstka disidentov, ktorá vojnu chápala ako bratovražedný konflikt, nie ako obranu „národných záujmov“. Patrili k nim napríklad tzv. „Revoluční predáci“ („Revolutionäre Obleute“), spočiatku malá skupina radikálov v továrňach, najmä v kovopriemysle. V roku 1916 zorganizovali sériu štrajkov, ku ktorým viedol pokles miezd a zhoršujúce sa zásobovanie. Súčasťou vlny bol aj politický štrajk proti súdnemu procesu s Karlom Liebknechtom. Išlo o bývalého poslanca sociálnej demokracie, ktorého štát prenasledoval za protivojnové postoje. Na jeho obranu prerušilo prácu asi 75-tisíc ľudí. V januári 1918 zase „Predáci“ vyhlásili štrajk v muničnom priemysle, ktorý žiadal okamžité ukončenie vojny bez anexií. Podieľalo sa na ňom okolo 400-tisíc robotníkov a robotníčok.

Vojnu sa však podarilo zastaviť až o niekoľko mesiacov. Velenie nemeckého námorníctva vydalo 24. októbra 1918 rozkaz na posledný zúfalý útok na britskú flotilu. Námorníci vo Wilhelmshavene na severe krajiny sa však namiesto toho vzbúrili. Ich rebéliu sa podarilo potlačiť, no zakrátko nasledovala podobná vzbura v meste Kiel. To sa dostalo pod kontrolu asi 40 tisícov námorníkov, ktorí pozatýkali svojich dôstojníkov. Nepokoje sa odtiaľ šírili do celej krajiny. Všade vznikali robotnícke a vojenské výbory (rady, „Räte“), ktoré sa na istý čas stali lokálnymi orgánmi moci. Fungovali na podobných princípoch ako štrajkové výbory, ktoré koordinovali spomínané štrajky. Zástupcovia v radách boli volení zdola a kedykoľvek odvolateľní, ak sa spreneverili svojmu mandátu.

Ústredná vojnová vláda sa rozpadla. Dynastickí vládcovia spolkových štátov jeden za druhým odstupovali. Cisár abdikoval 9. novembra a ušiel do Holandska. Deň nato zavládol pokoj zbraní a 11. novembra bolo podpísané prímerie vo francúzskom Compiègne. Prvú svetovú vojnu neukončilo definitívne vojenské víťazstvo Dohody (front bol stovky kilometrov od Berlína), ani žiadny politik, ani pacifistické protesty. Ukončila ju ozbrojená moc robotníkov v uniformách, ktorí odmietli plniť rozkazy, ako aj ich kolegov a kolegýň v civile, ktorí a ktoré už nechceli znášať útrapy vojnovej ekonomiky.

Po páde Ríše však politická situácia bola naďalej zložitá. Aj napriek svojmu militarizmu boli sociálni demokrati (SPD) stále populárni. Okrem toho, že mali silný vplyv vo výboroch, dokázali sa chopiť štátnej moci. Do čela novej vlády sa postavil Friedrich Ebert, podľa ktorého je dnes pomenovaná nadácia SPD. Kancelár Ebert uzavrel dohodu s konzervatívnymi armádnymi špičkami: ak podporia novú vládu, budú mať voľnú ruku pri nastoľovaní „poriadku“ a likvidácii robotníckych rád. Zatiaľ však pokračovalo dvojvládie. Najvyšší Výbor ľudových zástupcov síce podporil zámer SPD zvolať nový parlament, no zároveň vyzval na okamžité opatrenia, ktoré by smerovali k „socializácii“ – teda k odovzdaniu ekonomiky do rúk výborov pracujúcich. Zdalo sa, že proletárska revolúcia môže po Rusku pokračovať v jednej z najvyspelejších priemyselných krajín.

Ebert sa niekoľkokrát pokúsil použiť vojakov a políciu proti výborom či robotníckym demonštráciám, no neúspešne: odmietali zasiahnuť. Na druhej strane, sympatizujúci vojaci nikdy neprešli do protiútoku a nepokúsili sa zosadiť vládu SPD. Rozhodujúca zrážka prišla až v januári 1919. V reakcii na odvolanie berlínskeho šéfa polície, ktorý predtým odmietol vypočuť Ebertove želania, vypukli nové demonštrácie. Boli potlačené, no zakrátko sa v Berlíne zhromaždili státisíce ľudí, často so zbraňou v ruke, aby žiadali naplnenie prísľubov novembrovej revolúcie. Šiesteho januára obsadili redakcie novín SPD a pravicových strán, v podnikoch sa štrajkovalo. Začalo sa tzv. „spartakovské povstanie“. Dostalo názov podľa Spartakovho zväzu, malej skupiny, ktorú viedla Rosa Luxemburg s Karlom Liebknechtom, a ktorá sa v tom čase transformovala na Komunistickú stranu Nemecka. Jej vplyv pri pokuse o povstanie však nebol rozhodujúci – oveľa dôležitejšiu úlohu hrala masa ľudí v uliciach. Tá pozostávala so sympatizantov alebo členov rôznych častí ľavice.

Vláda pochopila, že ide o všetko, a pripravovala násilné potlačenie pokusu o prevrat. Deviateho januára povolala armádu a o tri dni sa k nej pripojili polovojenské oddiely Freikorps, ktoré boli zložené najmä z bývalých frontových vojakov. Štrnásteho januára „zavládol poriadok“. Nekoordinované ozbrojené povstanie bolo potlačené. Deň nato jednotka Freikorps zatkla Rosu Luxemburg aj Karla Liebknechta a zavraždila ich.

Prešlo však ešte päť rokov a niekoľko ďalších pokusov o povstania, kým sa nemeckú revolúciu podarilo definitívne potlačiť. Sociálna demokracia napokon zachránila „poriadok“ – no za cenu desaťtisícov obetí, masového zatýkania, ale aj zmluvy s diablom, ktorá posilnila Freikorps a ultrakonzervatívne sily. Tie hovorili o židoboľševickej zrade, ktorá Nemcom prehrala vojnu, a o potrebe obnoviť Ríšu. K tomuto prúdu patrila aj tzv. „Nemecká robotnícka strana“ (DAP). V jej radoch rýchlo stúpal A. Hitler, ktorý ju neskôr premenoval na „Národnosocialistickú nemeckú robotnícku stranu“ (NSDAP, 1920). Najbližšími spolupracovníkmi vodcu sa stali bývali členovia Freikorps ako E. Röhm, H. Himmler, R. Höß a mnohí ďalší.

Luxemburgovej článok, napísaný v predvečer jej vraždy, sa končil optimistickým očakávaním, že revolúcia sa čoskoro vráti a vyhlási: „Bola som, som a budem!“. Porážka nemeckej revolúcie a nástup hospodárskej krízy koncom dvadsiatych rokov však namiesto toho vyústili do vzniku brutálneho a extrémne reakčného nacistického režimu. Ten sa pomstil aj niekdajším kontrarevolucionárom (mnohí funkcionári SPD boli uväznení alebo zavraždení), vyvolal ďalšiu svetovú vojnu a vyvraždil milióny ľudí.

Čítanie:

  • U nás zrejme najdostupnejším zdrojom o nemeckej revolúcii je knižka Sebastiana Haffnera, „Německá revoluce 1918 – 1919“ (česky 1998). Užitočné zhrnutie nájdete aj v knižke od rovnakého autora, „Od Bismarcka k Hitlerovi“ (česky 1995).

  • Na úlohu robotnických rád v revolúcii sa zameriava knižka Martina Comacka: „Wild Socialism“.

  • Mimoriadne podrobnú históriu revolúcie spracoval Pierre Broué v knižke The German Revolution: 1917 – 1923.

  • Dôležité dokumenty nemeckej revolúcie (v anglickom jazyku) sprístupňuje napr. zbierka „All Power to the Councils“, ktorú zostavil Gabriel Kuhn.

  • Článok R. Luxemburg, (angl. preklad)

Galéria


Čítajte v Bufete

Sestry na ťahu

„My chceme prémie!“, burácala sála pri odovzdávaní Bielych sŕdc pod taktovkou Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek. Čítať ďalej…

Rovnaké otázky

Zhruba pred sto rokmi v Európe vrcholilo najväčšie revolučné vzopätie v dvadsiatom storočí. Svet sa spamätával z pandémie španielskej chrípky, na ktorú zomreli desiatky miliónov ľudí, ale tiež z Veľkej vojny, ktorú neukončila žiadna definitívna bitka. Čítať ďalej…

Vojna o „Malorusko“

Včera sa skončil piaty týždeň ruskej dobyvačnej vojny. Jej cieľom je potvrdiť status Ruska ako veľmoci, ktorá dokáže kompenzovať svoju ekonomickú slabosť a nízku produktivitu iba vojenskou silou. Čítať ďalej…

So štátmi nie sú žarty

Blíži sa vojna. Otázky medzinárodného práva, tejto utopickej disciplíny, radi prenecháme špecialistom. Podobne cudzie sú nám úvahy, ktoré vychádzajú z prirodzeného nároku mocností na nárazníkovú zónu alebo Lebensraum. Takýto „realizmus“ je od základu konzervatívny, pritakáva existujúcemu poriadku a vylučuje perspektívu jeho prekonania. Čítať ďalej…