Neapolská klobása

Hovorí sa, že keď americká feministka Betty Friedan vydala Ženskú mystiku (1963), nespokojnosť amerických žien s ich rolou v domácnosti prestala byť problémom „bez mena“. Neapolská sága, ktorá vznikla o takmer polstoročie neskôr, prináša beletrizovaný pohľad na život žien v povojnovom Taliansku. Tentoraz je však „bez mena“ autorka. Isté je, že sa narodila v Neapole, v súčasnosti žije na severe Talianska a všetky štyri knihy (Geniálna priateľka, Príbeh nového priezviska, Tí, čo odchádzajú - tí, čo zostávajú a Príbeh stratenej dcéry) podpísala pseudonymom Elena Ferrante.

(Ak ste knižky nečítali a nechcete si pokaziť zážitok tým, že sa dozviete niečo z deja, nečítajte ďalej.)

Neodmysliteľnou súčasťou príbehu dvoch hlavných hrdiniek Neapolskej ságy sú ulice Neapola. Ten bol za vojny vystavený rozsiahlemu bombardovaniu, ktoré zničilo prístav. Mesto pre zdevastovanú infraštruktúru zostalo odrezané od zásobovania, čo znamenalo potravinové prídely a rozmach čierneho trhu. Chudoba, nedostatok práce, takmer nulová sociálna mobilita, patriarchálny útlak, úžera, kriminalita a provinčnosť: práve taký Neapol mapuje Ferrante.

Elenu a Lilu od detstva spája silné osobné puto, ktoré neskôr prerastá do závislosti. No zväzuje ich aj „rione“, stará robotnícka štvrť, v ktorej vyrastajú. Ostrými sociálnymi a geografickými hranicami vytyčuje ich pohyb (štvrť ako bezpečná zóna), reč (dialekt štvrte) a uvažovanie o budúcnosti (zachovanie rodinného života – takého, aký vždy bol). Životné dráhy Eleny a Lily ukazujú, že neapolské ženy mali dve možnosti: dobre sa vydať a opustiť „špinavú štvrť“, alebo – za cenu enormného úsilia – získať vzdelanie a odísť na sever. Paradoxne, túžbu odísť pociťovali aj vydaté ženy. Odchod z Neapola často znamenal jediný spôsob, ako uniknúť pred domácim násilím. Povojnové Taliansko nepoznalo právo na rozvod a kriminalizovalo neveru. Tieto civilizačné novinky priniesli až sedemdesiate roky.

Elena sa vybrala druhou cestou, no jej akademická kariéra je vykúpená strádaním celej rodiny. V Neapole päťdesiatych rokov sa na strednú školu dostalo iba každé piate dieťa, a Elena si toto privilégium vyslúžila tým, že je prvorodenou dcérou. Liline študijné ambície jej rodina odmietne podporiť. Zostáva jej cesta rýchleho sobáša s bohatým synom miestneho priekupníka.

Roky dospelosti obidvoch žien opisuje Ferrante na pozadí otrasov, ktoré sprevádzali povojnovú industrializáciu Talianska. Životné dráhy hrdiniek predurčili aj ich politické postoje. Elena publikuje odborné články a z pozície radikálnej intelektuálky podporuje búriacich sa pracujúcich. Neskôr sa pripája k ženskému hnutiu. Napriek tomu, že je manželkou akademika z bohatej rodiny, zostáva presvedčená o vlastnej nedostatočnosti: keďže poprela svoj pôvod, neprijíma ju ani robotnícka rione, ani intelektuálna smotánka.

Z Lily sa stáva rozvedená matka na pokraji biedy. Kruh vzdelanostnej reprodukcie, o ktorom v našom regióne píše napríklad český sociológ Tomáš Katrňák, sa uzatvára: Lila sa nedokáže venovať svojmu synovi a nemá peniaze na jeho vzdelanie. V miestnej fabrike zažíva sexuálne obťažovanie, ponižovanie a vydieranie. No na rozdiel od Eleny, ktorá o triednom boji len píše, Lila sa stáva jeho aktérkou. Funguje ako spojka medzi radikálnou študentskou skupinou a svojím pracoviskom, na čo doplatí stratou zamestnania. Ferrante nám tak sprítomňuje diskusie o úskaliach vzťahu medzi „externistami“ (napr. študentmi) a „militantmi“ (robotníkmi), ktoré zamestnávali taliansku krajnú ľavicu 60. a 70. rokov.

Neapolská sága sa končí tam, kde sa začala: v uliciach Neapola. Príbeh štvorice kníh sa však ešte neskončil. Od roku 2011, keď v Ríme vyšla prvá z nich, sa dočkali prekladu do niekoľkých jazykov, vznikla divadelná hra, pripravuje sa televízna adaptácia. The Guardian o tetralógii napísal, že dosiaľ nič podobné nevyšlo. Vďaka vydavateľstvu Inaque si ju môžete prečítať aj v slovenčine. A nás teší, že v nej toľko priestoru dostávajú témy, ktoré zaujímajú Karmínu.

Galéria

Čítajte v Bufete