Cecilia Mangini: Prvá talianska dokumentaristka

13. február 2021 • Minútky film, Taliansko, ženy

V roku 1934 vznikla v Taliansku sieť filmových klubov Cineguf, ktorú podporovala Národná fašistická strana. Jej cieľom bolo vytvoriť novú generáciu filmových tvorcov a podporiť rozvoj modernej kinematografie v službách štátu. Vedľajším účinkom ambivalentného vzťahu fašistov k avantgardám je aj paradox, že práve vďaka umeleckej infraštruktúre vybudovanej za vlády Duceho sa k záujmu o film dostalo množstvo „podvratných živlov“ a budúcich kritikov režimu. Cineguf bol miestom, kam chodil napr. mladý začínajúci režisér Pier Paolo Pasolini či žurnalista a spisovateľ Antonio Ghirelli.

V patriarchálnom svete povojnovej talianskej kinematografie sa začala aj dráha Cecilie Mangini, fotografky, aktivistky a prvej talianskej dokumentaristky. Narodila sa v roku 1927 v chudobnom regióne na juhu Apúlie. Jej rodičia síce neboli fašisti, no ako dieťa prijala fašistickú ideológiu, ktorá sa šírila po školách v Taliansku. Páčilo sa jej, že v sobotu bolo dievčatám dovolené pochodovať, čo bol pre ženy v 30. rokoch prejav neslýchanej slobody. „Mala som pocit, akoby sa so mnou zaobchádzalo ako s mužom, a to v čase, keď boli ženy matkami v domácnosti,“ vysvetlila Mangini.

S fašizmom sa však čoskoro rozišla. Ovplyvnená vznikajúcimi maxistickými a feministickými spolkami sa začala venovať dielu marxistického teoretika Antonia Gramsciho a vzostupu krajnej pravice v Európe (ten neskôr zdokumentovala aj vo svojom najslávnejšom diele „All’armi, siam fascisti“, teda „Do zbrane, sme fašisti!“, z roku 1962). Práca sekretárky v Talianskej federácii nezávislého filmu ju zase priviedla k písaniu filmových recenzií a k záujmu o dokumentaristiku.

V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch Mangini úzko spolupracovala s Pasolinim. Nakrútili filmové komentáre k situácii, v ktorej sa po vojne ocitol mladý proletariát z predmestí. Napriek tomu, že Mangini ako autorka stála v Pasoliniho tieni, spolupráca bola pre ňu odrazovým mostíkom k ďalším projektom. Ako neskôr povedala, „Pasolinimu vďačím za veľa. Jednak za scenáre, jednak za to, že bol považovaný za nebezpečného a kontakt s ním ma vystavil rizikám, ktoré boli pre mňa veľmi užitočné.“

Mangini sa intenzívne zaoberala spoločenskými a politickými otázkami od interrupcií cez triedny boj až po mzdové nerovnosti medzi pohlaviami. Osobitne ju zaujímal vplyv industrializácie na taliansku ženskú populáciu. Z bezprostredného okolia poznala osudy žien, ktoré opustili chudobné domovy na juhu krajiny a zamierili na sever s vidinou osamostatnenia sa a dobrého zárobku. Sťažovali sa však, že po príchode na vytúžené miesto ich nečakal blahobyt, ale otrocká práca v novopostavených fabrikách. Mangini svoj záujem o problémy a túžby pracujúcich pretavila do svojského filmového jazyka. Najvýraznejšie to potvrdzuje dokument „Essere Donne“ („Byť ženou“), ktorý nakrútila v roku 1965 ako volebný spot pre komunistickú stranu.

Polhodinové dielo je kolážou obrazov z každodenného života pracujúcich žien. Mangini ho otvára sériou hypnotických záberov na jednotlivé časti ženského tela, ktorú dopĺňajú zvuky továrenských strojov a Brechtovho „Alabama Song“. Detaily namaľovaných pier, tmavo orámovaných očí, bezchybne natupírovaných vlasov či rúk posiatych klenotmi vysielajú signál, že ženské telo sa stalo tovarom. Cirkusovo ladený ružový slon stojaci za modelkou akoby naznačoval, že úloha žien sa zúžila na ľahké pobavenie publika.

Po prológu prichádza záznam práce žien vo všetkých možných podobách. Magazínovú fotku dokonalej nohy modelky pretne záber na zdeformovanú nohu robotníčky pri stroji. Staršia robotníčka, ktorá šije podprsenky, frfle: „Z každej z týchto podprseniek dostanem 100 lír, kým obchod ich predáva za 1500.“ Ženám, ktoré monotónne pracujú bok po boku, kontrolóri merajú čas na jednotlivé úkony. Gramsciho „Amerikanizmus a fordizmus“ v názornej podobe. „Môj manžel si nevie udržať stálu prácu,“ narieka v inej časti dokumentu matka, ktorá uvažuje o presune z vidieka do Milána. „Aby som uživila rodinu, musím ísť do továrne. Takže Rosetta, moja najstaršia, sa musí starať o najmenších. Preto chýba v škole.“ Dokument uzatvárajú zábery na štrajky, okupácie a policajné násilie na protestujúcich ženách.

Mangini zobrazila ženy v továrňach, domácnostiach, manufaktúrach, ale aj pri práci na poli. Obrazy ukazujú rozpoltenú krajinu: pitoreskný agrárny juh kontrastuje s priemyselným severom. Odkazy na svetovú politiku (zábery skúšok jadrových zbraní) naznačujú, že problémy pracujúcich žien nestačí vnímať v národnom kontexte. Dokument, ktorý nakrútila, bol napokon „príliš radikálny“ aj pre komunistickú stranu, ktorá jeho premietanie obmedzila.

Ako to už v prípade priekopníčok býva, Mangini sa počas svojho života nedočkala dostatočného uznania. Jej profesionálna kariéra bola natoľko spätá s prominentnými mužmi, ako boli Pasolini či Lino Del Fra (jej manžel a filmár), až sa ocitla v ich tieni. Po násilnej smrti Pasoliniho v roku 1973 bojovala s finančnými problémami a postupne upadla do zabudnutia. O slovo sa naposledy prihlásila pred rokom, keď vyšiel jej posledný film s názvom „Two Forgotten Boxes“ („Dve zabudnuté škatule“). Mangini objavila dve staré škatule na topánky, v ktorých sa ukrývali zábery z jej návštevy vo Vietname. Dokument je nielen návratom k vojnovému konfliktu, ale aj reflexiou jej života, ktorý sa skončil tento rok 21. januára.

Odkazy

Galéria


Čítajte v Bufete

Pandemický MDŽ

Dnešný Medzinárodný deň žien nebude sprevádzať toľko podujatí, pochodov a demonštrácií, koľko by si zaslúžil. Dôvodov ozvať sa nie je málo. Viaceré výdobytky, ktoré ženy v dvadsiatom storočí stáli mnoho úsilia – od pracovných podmienok až po reprodukčné slobody – sa posledný rok otriasajú v základoch. Čítať ďalej…

Shamate: nonkonformná mládež z čínskych fabrík

Anglický výraz smart sa za posledné desaťročie stal všadeprítomným. V našich končinách sa najviac spája s produktmi technologických koncernov, ktorým dodáva punc inovatívnosti. No v Číne označuje aj špecifickú subkultúru, ktorej sa venuje zaujímavý nový dokument „We Were Smart“ („Boli sme smart“). Subkultúra smart, v čínskej adaptácii aj „šamate“, má korene medzi mládežou pracujúcou v čínskych fabrikách. Čítať ďalej…

Kolaps v Berlíne

Legendárna nemecká kapela Einstürzende Neubauten vydala v lete 2020 – štyridsať rokov po svojom oficiálnom vzniku – nový album Alles in Allem. Vypočuť sa oplatí aj pre skladbu „Am Landwehrkanal“, v ktorej sa spieva o berlínskom Kanáli domobrany. Príslušníci reakčných milícií Freikorps, ktoré potláčali tzv. spartakovské povstanie, sa tu v januári 1919 zbavili tela revolucionárky Rosy Luxemburg, ktoré hodili do vody. Mala 47 rokov. Na inom mieste v rovnakom čase zabili aj jej súdruha Karla Liebknechta. Povstanie sa skončilo krachom. Čítať ďalej…

Prečo antiimperialisti podporujú diktátorov?

Prinášame preklad článku libanonsko-palestínskeho aktivistu Josepha B., ktorý pôvodne vyšiel na the7eye.org. Prekladali sme z anglickej verzie, ktorú vydal +972 Magazine. Čítať ďalej…